Myšiak hôrny
Myšiak hôrny (iné názvy: myšiak lesný, myšiak obyčajný[2];lat. Buteo buteo) je dravý vták z čeľade jastrabovité (Accipitridae). Má strednú veľkosť. Je to najpočetnejší dravec v Európe aj na Slovensku. [3]
| Myšiak hôrny | |
 | |
| Stupeň ohrozenia | |
|---|---|
 | |
| Vedecká klasifikácia | |
| Vedecký názov | |
| Buteo buteo Linnaeus, 1758 | |
| Synonymá | |
| myšiak lesný, myšiak obyčajný | |
 hniezdisko zimovisko oblasť s celoročným výskytom | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Opis
Dorastá do veľkosti 50 až 57 cm, v rozpätí krídel meria 113 – 130 cm[4] a váži 775 – 975 g.[5] Má kompaktnú postavu, dlhé široké krídla s čiernymi koncami letiek, v lete široko roztvorený, krátky, zaokrúhlený chvost s tmavým pruhovaním a s tmavou páskou na konci, žlté neoperené končatiny a žltý, na konci čierno sfarbený zobák. Myšiak hôrny má zo všetkých vtáčích druhov jedno z najpremenlivejších sfarbení operenia, ktoré sa môže pohybovať od čisto bielej až po takmer čiernu.[4] Všeobecne pritom platí, že zvrchu je vták sfarbený jednoliato, zatiaľ čo spodok tela máva svetlejší a aspoň čiastočne pruhovaný. Pohlavia sú sfarbené rovnako.[6]
V Strednej Európe hrozí zámena s veľmi podobným, ale vzácnejším myšiakom severským (Buteo lagopus), ktorý má svetlý chvost a izolovanou tmavou škvrnou v ohybe spodku krídla, a s včelárom lesným (Pernis apivorus), ktorý má na rozdiel od myšiak hôrneho žlté oči a užšie krídla.[7]
Hlas
Ozýva sa najčastejšie mňaukavým, ďaleko počuteľným „vijé“, ktoré často napodobuje sojka škriekavá (Garrulus glandarius). Mláďatá o potravu už od prvého dňa žobrajú pretiahnutým „piiij piiij“, ktoré sa s pribúdajúcim vekom stáva hlbším a hlasitejším.[8] (
nahrávka s varovným hlasom).
Rozšírenie
Hniezdi v takmer celej Európe s výnimkou Islandu, časti Írska a Škandinávskeho polostrova,[4] východne zasahuje v podobe širokého pruhu cez Strednú Áziu až po Japonsko. Zatiaľ čo v Európe sú populácie predovšetkým stále (s výnimkou tých severských), ázijskí jedinci na zimu väčšinou migrujú na juh a juhovýchod kontinentu (pozri mapku s rozšírením).[5]
V Európe je myšiak hôrny s takmer 1 miliónom hniezdiacich párov najhojnejším dravcom vôbec.[4] Na území Slovenska sa počet jedincov odhaduje na 7 až 10 tisíc jedincov. Na Slovensku je myšiak stály až prelietavý vták. Severské jedince tiahnu približne južným smerom a môžu tu zimovať.[3] V Česku sa zdržuje početne po celý rok, hniezdi tu v počte 9,5 – 13 000 párov, a to až po nadmorskú výšku 1 300 m n. m., a zimuje v počte 20 000 – 50 000 jedincov.[9] V jeho populačnom trende bol pritom v minulých rokoch zaznamenaný mierny vzostup.[10]
Hniezdi v lesoch, za potravou lieta na otvorené priestranstvá, ako napr. polia, lúky alebo pastviny;[4][6] často vysedáva aj vedľa ciest.[5]
Správanie
Počas obdobia hniezdenia sú myšiaky teritoriálne, mimo tohto obdobia, hlavne v oblastiach s nadbytkom potravy, však často tvoria menšie voľné skupiny. Tie možno zaznamenať aj počas sťahovania. Je známy vďaka svojim zásnubným letom, pri ktorých kruhovo plachtí, voľne padá a opäť stúpa.[11]
Potrava
Štruktúra potravy môže byť podľa miestnych podmienok, aj vzhľadom k premenlivému životnému priestoru myšiaka, silno variabilná.
.jpg)
Jeho potrava je tvorená hlavne malými cicavcami, v Strednej Európe ide predovšetkým o hraboša poľného (Microtus arvalis). Požiera aj vtákov, väčšinou mladé jedince, plazy (jašterice, hady), červy, obojživelníky (najmä žaby) a ryby, konkrétne mŕtve alebo umierajúce jedince. Často vyhľadáva i autami zrazené zvieratá, čím sa sám vystavuje nebezpečiu kolízie s vozidlami.[8][12]
V oblasti okolo Castellu v bavorskom obvode Dolné Fransko bolo v rokoch 1945 až 1960 preukázaných 384 druhov ukoristených zvierat na hniezdach, pričom cicavce (hlavne myši) tvorili 70 % a vtáky 12 %. Zvyšok tvorili plazy 15 % a obojživelníky 3 %[13].
V rokoch 1981 – 1984 bola v okolí Berlína uskutočnená štúdia zaoberajúca sa zložením potravy u ešte neoperených mláďat. Na hniezdach bolo ako korisť zaznamenaných celkom 257 druhov živočíchov, z čoho 37 % predstavovali malé cicavce (predovšetkým hraboše), 59 % vtáky, 1 % plazy, ďalšie 1 % obojživelníky a ostávajúce 2 % ryby.[14]
Hniezdenie
Pohlavne dospieva v 2. alebo 3. roku života.[15] Páry sú monogamné a často spolu vydržia po celý život. Rozmerné hniezdo z vetví buduje spravidla vysoko v korune stromu. Prvé vajce samice začínajú v Strednej Európe klásť už v marci, väčšinou však až v polovici apríla. V jednej znáške bývajú zvyčajne 2 až 3, niekedy aj 1 alebo 4 biele, červeno-hnedo škvrnité, priemerne 56 x 45 mm veľké vajcia vážiace asi 60 g.[16] Sú kladené v intervale 2 až 3 dní a na ich 33 – 35 dennej inkubácii sa zúčastňujú obidvaja rodičia. Mláďatá hniezdo opustia po 42 – 49 dňoch, ale stále sa nachádzajú v jeho blízkosti a ešte ďalších 6 – 10 týždňov sú rodičmi kŕmené. Potom hniezdne teritórium opustia a usadia sa zvyčajne niekoľko kilometrov od jeho hraníc. Napriek tomu však boli zaznamenané aj prípady, keď sa mláďa uchýlilo od hniezda vo vzdialenosti celých 200 km.[15]
Úmrtnosť mladých vtákov v prvom roku života predstavuje 51 %, v druhom roku 32 % a v treťom roku už iba 29 %.[17]
V prírode sa často dožíva asi 10 rokov. Najstarší vo voľnej prírode žijúci jedinci sa dožili celých 26 rokov.[12]
Hrozby
V súčasnej dobe myšiaky ohrozuje predovšetkým prenasledovanie, kolízie s vozidlami, zranenia na drôtoch elektrického napätia, rušenie na hniezdiskách a výrub lesov, ktoré často vedú k strate hniezd.[12]
Klasifikácia
Myšiak hôrny je jedným z 28 zástupcov rodu Buteo, ktorý je v Eurázii a Afrike zastúpený 10 druhmi. jeho najbližším príbuzným sú myšiak hrdzavý (B. rufinus), myšiak východný (B. hemilasius) a myšiak vrchovský (B. oreophilus), s ktorými tvorí tzv. superdruh.[18]
Poddruhy
Rozoznávame 11 poddruhov:[18][19]
- B. b. buteo – Európa východne po Fínsko, Rumunsko a Turecko, izolovane žije aj na Madeire; zimuje na juhu svojho areálu rozšírenia.
- B. b. arrigonii – Korzika a Sardínia.
- B. b. rothschildi – Azory.
- B. b. insularum – Kanárske ostrovy.
- B. b. bannermani – súostrovie Kapverdy.
- B. b. vulpinus – vyskytuje sa v rozmedzí od severnej Škandinávie a európskej časti Ruska východne po rieku Jenisej a južne po Kaukaz a strednú Áziu; zimuje predovšetkým v subsaharskej Afrike a v južnej Ázii.
- B. b. menetriesi – Krym a Kaukaz, južne po východné Turecko a severný Irán.
- B. b. japonicus – vyskytuje sa v rozmedzí od jazera Bajkal a Mongolska východne cez Amur až po Sachalin a Japonsko, južne zasahuje po Tibet; zimuje v južnej Ázii.
- B. b. refectus – západná Čína.
- B. b. toyoshimai – ostrovy Izu, Boninské ostrovy.
- B. b. oshiroi – Borodinské ostrovy.
Referencie
- ↑ IUCN Red list 2017.3. Prístup 23. decembra 2017.
- ↑ KOVALIK, Peter, et al. Slovenské mená vtákov [online]. Bratislava: SOS/BirdLife Slovensko, 2010, rev. 2016-10-23, [cit. 2016-11-01]. Dostupné online.
- ↑ a b MYŠIAK LESNÝ (MYŠIAK HÔRNY, BUTEO BUTEO) [online]. dravce.sk. Dostupné online.
- ↑ a b c d e VOLKER, Dierschke. Ptáci. Praha: Euromedia Group, k. s.. ISBN 978-80-242-2193-9.
- ↑ a b c KHOLOVÁ, Helena (autorka českého překladu). Ptáci. Praha: Euromedia Group, k. s.. ISBN 9788024222356.
- ↑ a b BEZZEL, Einhard. Ptáci. Dobřejovice: Rebo Productions CZ. ISBN 9788072342921.
- ↑ pozri ilustráciu letiacich dravcov v Dierschkeovi (citácia č. 2) na stranách 144–145
- ↑ a b U. Glutz von Blotzheim; K. M. Bauer, E. Bezzel: Handbuch der Vögel Mitteleuropas, Band 4 Falconiformes. Akademische Verlagsgesellschaft, Frankfurt am Main 1971 ISBN 3-400-00069-8
- ↑ DUNGEL, Jan; HUDEC, Karel. Atlas ptáků České a Slovenské republiky. Praha: Academia. ISBN 9788020009272.
- ↑ Jednotný program sčítání ptáků [online]. Česká společnost ornitologická, [cit. 2010-08-23]. Dostupné online.
- ↑ R. G. Bijlsma (1998): Handleiding veldonderzoek Roofvogles. 2. upravené vydanie, KNNV, Utrecht. str. 134 (nemecky)
- ↑ a b c T. Mebs, D. Schmidt: Die Greifvögel Europas, Nordafrikas und Vorderasiens. Franckh-Kosmos Verlags GmbH & Co. KG, Stuttgart 2006 ISBN 3-440-09585-1 (nemecky)
- ↑ Mebs, T. (1964): Zur Biologie und Populationsdynamik des Mäusebussards (Buteo buteo) unter besonderer Berücksichtigung der Abhängigkeit vom Massenwechsel der Feldmaus (Microtus arvalis). J. Orn. 105, str. 247–306
- ↑ Hastädt, V. & Sömmer, P. (1987): Ein Beitrag zur Ernährung nestjunger Mäusebussarde Buteo buteo (L.). Populationsökologie Greifvogel- u. Eulenarten 1, str. 267–277
- ↑ a b P. E. Davis, J. E. Davis (1992): Dispersal and age of first breeding of Buzzards in Central Wales. British Birds 85, str. 578–587 (anglicky)
- ↑ S. Cramp, K. E. L. Simmons: The Birds of the Western Palearctic, Vol. 2. Oxford University Press, Oxford 1980 ISBN 0-19-857505-X (anglicky)
- ↑ T. Mebs (1964): Über Wanderungen und bestandsgestaltende Faktoren beim Mäusebussard (Buteo buteo) nach deutschen Ringfunden. Vogelwarte 22, str. 180–194
- ↑ a b L. Kruckenhauser, E. Haring, W. Pinsker, M. J. Riesing, H. Winkler, M. Wink, A. Gamauf (2004): Genetic vs. morphological differentiation of Old World buzzards (genus Buteo, Accipitridae). Zoologica Scripta, 33, str. 197–211 (anglicky)
- ↑ Eurasian Buzzard (Buteo buteo) [online]. The Internet Bird Collection, [cit. 2010-08-23]. Dostupné online. (anglicky)
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Myšiak hôrny
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Myšiak hôrny
Externé odkazy
- Hlas myšiaka hôrneho na xeno-canto zoznam nahrávok bez mapy (rýchlejšie) alebo zoznam nahrávok s mapou. (po anglicky)
Zdroj
- BirdLife International 2014. Buteo buteo. The IUCN Red List of Threatened Species. Version 2014.2. <www.iucnredlist.org>. Prístup 22. august 2014.
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Káně lesní na českej Wikipédii.
- NATURA 2000, Atlas živočíchov: myšiak lesný